Mobil sa stal našim každodenným spoločníkom. Samozrejmosťou a možno aj niečím, bez čoho by sme si nevedeli predstaviť deň. Pozeráme do neho hneď po prebudení, pri jedle, chôdzi, počas každej čo i len kratučkej chvíle a dokonca aj pred spaním. Najhoršie na tom je, že čoraz viac času strávime nie vybavovaním dôležitých vecí, ale bezcieľnym, nekonečným a neužitočným scrollovaním, hraním hier a podobne.
Z nástroja, ktorý nám mal pomôcť uľahčiť život sa postupne stala vec, kvôli ktorej sme neustále online, dostupní, bombardovaní rôznymi e-mailami, oznámeniami a náš život riadia rôzne aplikácie. Z veci, ktorá mala sprístupniť komunikáciu a styk so svetom nás však paradoxne od komunikácie a „skutočného“ sveta čoraz viac odďaľuje. A čo je horšie – odďaľuje nás aj od blízkych a dokonca aj nás samých.
Dokonca aj ja som padla do tejto pasce a čoraz viac sa utvrdzujem v tom, že neustále pozeranie do mobilu ma neoberá len o čas ale aj o dôležitú schopnosť! Poďme sa na ňu pozrieť.
Nevinné skrátenie chvíle, či „dokonalý únik“?
Éra smartfónov a sociálnych sietí začala celkom nevinne. Zrazu sme už nepotrebovali zapínať počítač, nepotrebovali sme byť fixovaní na jedno miesto, kde sme mohli byť online. Prišla extrémna sloboda a dostupní sme už mohli byť odkiaľkoľvek. Zrazu nebolo kam ujsť. Alebo? Oprava – zrazu bolo kam ujsť a že sa nám tam veľmi zapáčilo!
Nebudem tu písať históriu toho, ako to dospelo až sem. Pretože sa to napokon stalo tak rýchlo, že ani neviem ako som sa už viackrát ocitla vo chvíľach kedy si hovorím, že pozeraním do mobilu sa chcem a idem odreagovať. Odreagovať od práce a často aj od vlastných myšlienok. A odreagovanie sa od vlastných myšlienok je už tak trochu cesta od seba. A v tomto je ten únik naozaj nedokonalý.
Ešte nedokonalejší je vtedy, kedy po mobile siaham aj vtedy, keď ho reálne nepotrebujem. Pristihujem sa pri tom ako ho chytám do ruky s tým, že neviem, aký je cieľ. Odomknem ho a pozerám na menu… čo chcem? A skončím pri scrollovaní, ktoré mi nakoniec nič nedá. Kontrolujem prácu v čase voľna. Pozerám, či mi niekto nenapísal. Stále a dokola. A nie len doma, ale napríklad aj pri chôdzi po ceste do obchodu, pri každej voľnej chvíli a aj po práci, kedy nemusím už nič, pri tom môžem čokoľvek iné a oveľa užitočnejšie. Len neviem čo, no v mobile je vždy na čo kliknúť. Tak prečo nie?
Strata trpezlivosti
Jedna krátka a nevinná meditácia mi raz otvorila oči. Len som sedela v prekríženom sede, mala zatvorené oči, dýchala a mala som sa zamerať na to, čo cítim (každý údajne cíti niečo iné). Sama som bola zvedavá. Čo som nakoniec cítila? Obrovskú netrpezlivosť. Normálne až by som klepala aspoň prstami o kolená len preto, aby som aspoň niečo robila. Alebo by som najradšej otvorila oči aby som mala nejaký podnet na sledovanie hocičoho. Chcela som, aby tá meditácia už skončila a mohla som odísť.
Okrem tejto meditácie som si to potom všímala viac aj pri iných mikro chvíľach – ako je napríklad čakanie na výťah (nech sa aj prepadnem, ale skoro vždy ho vyplním aspoň krátkym mrknutím na mobil, odpísaním na správu alebo ak už nie to, tak nakoniec idem po schodoch pešo, než aby som len tak stála a počkala na výťah, ktorý sa vždy zdá, že je hádam na streche, že mu to tak dlho trvá prísť)!
A čo také čakanie u lekára? Zo štyroch hodín v čakárni som nepozerala do mobilu tak možno pár minút. Samozrejme som sa snažila na ňom robiť potrebné veci. Lenže keď už som dokončila všetko, začal sa nový kolobeh. Schovala som ho do kabelky a čítala som si letáčiky (lebo som potrebovala niečo robiť), chvíľu som pozerala von oknom, na ľudí. Nuda. Vyťahujem mobil z kabelky. Scrollujem. Už by som mala prestať. Schovala som ho. Pozerala som na monitor v čakárni – na reklamy (lebo nejaký impulz treba). Nuda. Vyťahujem mobil…
A čo jedlo počas obedovej prestávky v pracovnom týždni? Vytiahnem mobil, pustím kúsok filmu a jem tak… Lebo je to forma oddychu… Aspoň si to môžem nahovárať. Ale niekde v hĺbke mysle viem, že je to únik.
💭 Čo z toho vyplýva, ak ste sa v tom našli aj vy? Že takto nestrácame len čas, ale aj trpezlivosť a dôležitú schopnosť – byť sami so sebou. Nevieme len tak byť, sedieť, počúvať svoje myšlienky. Nevieme oddychovať, pretože už aj oddych sa stáva „nudou“.
Prečo to zvaľujem práve na mobil? Pretože som si istá, že je to prvá vec (vždy najviac poruke), po ktorej siahame, keď chceme ujsť. Od seba, od nudy, od pocitov, od hnevu, od frustrácie z práce, od frustrácie, že netrávime svoj čas užitočnejšie. Skrátka nekonečný kolobeh.
Ako z toho von?
Povedala by som, že neustále pozeranie do mobilu by sme mohli nahradiť niečím iným. Predstava, čo iné robiť namiesto pozerania do mobilu je pre mnohých možno priam nepredstaviteľná. Ale ak sa posnažím, verím, že nejaké činnosti predsa len nájdem.
Čo tak napríklad len pozorovať svoje pocity? Čo teraz cítim a čo ma núti odomknúť mobil? Čo to je? Pomenovať to! Lebo až keď pomenujeme svoj problém, vieme ho riešiť. Alebo namiesto nič nehovoriacich postov na sociálnych sieťach si radšej otvoriť knihu. Skutočnú knihu, nie elektronickú. Alebo niečo upratať. Ísť cvičiť, či prejsť sa von. Počúvať hudbu. Venovať sa nejakému koníčku alebo najlepšie nejakej tvorivej aktivite. Lebo kedy je človek viac spojený sám so sebou, ak nie pri kreatívnej činnosti, do ktorej dáva kus seba?
A čo pri stretnutí s priateľmi či rodinou? Jednoducho nechať mobil mimo svoj dosah. Napríklad v kabáte na vešiaku na chodbe, v inej miestnosti alebo si dať záväzok ho jednoducho nevyťahovať z vrecka či kabelky. Lebo mať mobil v ruke pri rôznych stretnutiach je rovnaké, akoby ste v miestnosti ani neboli.
Čo tak skúsiť experiment?
Týmto článkom nechcem len poukázať na problematiku zotrvávania na mobile. Chcem s tým skutočne niečo urobiť a skúsiť pohľadať riešenie. Nie je to len o tom, že poviem: nemali by sme robiť toto a mali by sme radšej tamto. Je to o tom skutočne tak aj skúsiť konať a tešiť sa na to, čo to prinesie.
Môžete sa týmto nápadom inšpirovať i vy a skúsiť aspoň jedno ráno bez mobilu, potom možno celý deň a neskôr aj týždeň. Sama som zvedavá, či by som to dokázala a možno z toho nabudúce vznikne zaujímavý článok!
Páčil sa Vám článok? Zdieľajte ho!